Meno ruže - 2. vydanie

Starec zmĺkol. Obidve ruky mal položené na knihe, takmer ju hladkal, akoby vystieral stránky, aby mohol lepšie čítať, alebo akoby ju chcel chrániť pred kýmsi, čo by mu ju chcel vytrhnúť. -Tak či tak to všetko nebolo na nič,- povedal mu Viliam. -Teraz je koniec, našiel som ťa, našiel som knihu a tí druhí zomreli zbytočne.- -Zbytočne nie,- povedal Jorge. -Možno ich zomrelo priveľa. A ak si vôbec potreboval dôkaz, že táto kniha je prekliata, tak ho máš. Ale ich smrť nesmie byť zbytočná. A aby to tak nebolo, ďalšia smrť nebude márna.- Dohovoril a tými svojimi vycivenými a priesvitnými rukami začal jemné stránky rukopisu pomaly šklbať na kusy a pásy, pchal si tie zdrapy do úst a pomaly ich prežúval, akoby požíval hostiu a chcel, aby sa stala telom jeho tela. Viliam hľadel naňho ako urieknutý a zdalo sa, že si neuvedomuje, čo sa robí. Potom sa spamätal a s výkrikom:-Čo to robíš?- sa vrhol dopredu. Jorge sa usmial, odhaliac pritom bezkrvné ďasná a z bledých perí mu na riedku ...